Kvôli leukémii sa znova učila chodiť

Lucka je už viac ako desať rokov po transplantácii krvotvorných buniek. Akútna leukémia jej priniesla do života veľa prekážok.

Luckin boj s rakovinou sa začal vo februári 2010, keď sa ocitla v nemocnici. Pol roka predtým ju totiž trápila únava a bolesti kĺbov. Vtedy netušila, že jej diagnóza je akútna lymfoblastická leukémia. Nasledovala liečba chemoterapiou, ktorú sprevádzali nepríjemné príznaky. Vypadávanie vlasov, zimnica, zmena chuti, afty v ústach a neskôr bolesť brucha, ktorá signalizovala zapálený pažerák. Počas pobytu v nemocnici, Lucka spadla v sprche. Následkom toho nemohla chodiť. Domov sa vracala na vozíku a s chodítkom. Pri ďalšej chemoterapii nastali u nej problémy s vylučovaním chemoterapie.Musela na dialýzu a nakoniec pomohol až špeciálny liek. V jeden deň sa jej podlomili nohy a spadla. Vyšetrenie na magnetickej rezonancii ukázalo zlomený stavec.

Transplantácia

Cesta k vyliečeniu však viedla cez transplantáciu krvotvorných buniek. Po dlhom hľadaní sa pre Lucku našla darkyňa – žena z Nemecka, ktorej 9 z 10 HLA znakov bolo zhodných s Luckinými. Pred transplantáciou absolvovala celotelové ožarovanie, aby sa zničili všetky rakovinové bunky. Transplantácia úspešne prebehla 30. septembra 2010. Nové krvotvorné bunky začali pracovať v Luckinej kostnej dreni. Po transplantácii sa zmenila jej krvná skupina na skupinu darkyne.

Celoživotné následky

Akútna lymfoblastická leukémia priniesla Lucke do života veľa prekážok a trvalých následkov. Niekoľkokrát sa musela učiť chodiť, trpí osteoporózou, má syndróm suchého oka, pribudla tiež diagnóza epilepsia a zničené nervy v nohe. Ako následok chemoterapie a transplantácie bohužiaľ nemôže mať deti.

Pomoc a podpora

Najväčšou oporou bola v tomto ťažkom období pre Lucku jej rodina, jej sestra, ktorá prišla zo zahraničia, aby sa o ňu rok a pol starala, a jej manžel ( v tom čase snúbenec). Veľké ďakujem patrí celému personálu Kliniky hematológie a transfuziológie UNB v Bratislave na Antolskej.

Život ide ďalej

Lucka s chorobou a následkami bojuje už viac ako desať rokov. Medzitým sa vydala. Jej sestra sa vrátila späť do zahraničia, kam za ňou Lucka občas cestuje. Pomáha iným, zvládnuť to, čo prežila ona a žiť ďalej. Druhou rodinou sa pre ňu stala komunita pacientov po transplantácií krvotvorných buniek.

“ Zistila som, akú mám úžasnú rodinu, a čo všetko sama dokážem a vydržím“, hovorí Lucka.

Fotografia pochádza zo súkromného archívu hlavnej hrdinky príbehu a je použitá s jej súhlasom.

Dvesto dní po transplantácii krvotvorných buniek

Cesta k vyliečeniu je kľukatá. Sabínke pomohla podpora rodiny a priateľov. Život jej zachránila liečba a aj nečakané operácie. Aká bola jej cesta k transplantácii krvotvorných buniek?

Sabínka ochorela na leukémiu na jar 2020. V čase, keď sa podelila o svoj príbeh, akurát ubehlo dvesto dní od transplantácie krvotvorných buniek. Ako prebieha jej zotavovanie a ako sa to vlastne celé začalo? Prečítajte si Sabínkin príbeh.

Po transplantácii

Od transplantácie krvotvorných buniek uplynulo približne 200 dní. Transplanovali mi bunky od môjho mladšieho brata v auguste 2020. Doteraz sa na tom bavíme, pretože ťažko by ste hľadali povahovo odlišnejších súrodencov ako sme my :-).

Momentálne sa cítim veľmi dobre. Lekári na Klinike hematológie a transfuziológie na Antolskej ma „opravili“ v rôznych oblastiach. Po transplantácii som spočiatku nemala žiadne zdravotné komplikácie, rýchlo som sa zotavovala. Problémy sa začali pri vysadzovaní imunosupresívnych liekov, kedy sa môj darcovský štep rozhodol napadnúť kožu a pečeň. Vďaka včasnému zásahu lekárov sa situácia dostáva pod kontrolu. Žiadne iné problémy nemám, aj tento problém (pečeň) bol odhalený na obligátnej kontrole krvného obrazu.

Únava, modriny a teploty

To, že sa niečo deje som začala pociťovať približne v marci 2020 (diagnostikovali ma deň po mojich 24. narodeninách – v máji 2020). Točila sa mi hlava, často ma bolela, robili sa mi veľké modriny aj bez väčšieho zásahu, postupne sa mi pridalo silné šumenie v ušiach. Zhoršil sa mi zrak, neuveriteľne som sa zadýchavala, neustále som počula tlkot vlastného srdca v ušiach, čo bolo veľmi nepríjemné najmä v noci. Chvíľu pred určením diagnózy, som mávala nočné teploty bez objektívnej príčiny, Všetko som to však pripisovala únave a vyčerpaniu, pretože som sa starala o moju 8-mesačnú dcéru. Až keď som sa jedného dňa zobudila a nemohla som sa k nej postaviť, pretože som ju nevidela (mala som krvné hemorágie na sietnici oka), išla som do laboratória na odber krvi. Ten odhalil hrozné výsledky, mala som hemoglobín 42 (normálna hladina hemoglobínu je 130. pozn. editorky). Bývame v menšom meste a všetci sa na mňa chodili pozerať ako na atrakciu. Od tej chvíle som sa už z nemocnice nepohla.

Liečba a komplikácie

V našom meste ma nadopovali krvou a o dva dni ma previezli sanitkou do Bratislavy do nemocnice na Antolskú

Spočiatku sa počítalo s verziou, že absolvujem chemoterapiu a po cca 3 týždňoch pôjdem domov. Všetko prebiehalo bez komplikácií a jediné, čo sa trápilo bolo to, že mi vypadajú moje dlhé pestované vlasy. Asi tri dni po prvej dávke chemoterapie som sa zobudila s bolesťou brucha. Lekári zistili, že následkom prasknutia cysty krvácam do brucha a musia ma akútne operovať. Prvú operáciu som vďaka dôkladnej hematologickej príprave zvládla. Aké však bolo prekvapenie, keď sa o tri dni objavilo krvácanie v bruchu znova. Tentokrát to nebola len jednoduchá operácia, lekári totiž zistili, že mi z neznámych príčin praskla pečeň. Ale aj toto bravúrne zvládli. Keďže som však mala po chemoterapii nízke hodnoty krviniek, lekári sa obávali ako sa mi tá obrovská rana so 47 stehami zahojí. Začala sa veľká akcia zháňania darcov bielych krviniek – granulocytov. Oproti darovaniu krvi sú kritériá výberu vhodnosti darcov prísnejšie. Celú túto akciu mal na starosti môj úžasný manžel spolu s našimi otcami a švagrom. Neskôr sa lekári zhodli, že práve táto náročná udalosť mi zachránila život. Po tridsiatichšiestich dňoch som išla konečne domov a videla som svoju dcéru, ktorá za ten čas neuveriteľne vyrástla. Absolvovala som druhú chemoterapiu a potom transplantáciu. Momentálne som v ambulantnej starostlivosti na hematológii na Antolskej, kde sú úplne skvelí lekári.

Hnací motor

Celé toto náročné obdobie mi pomohla a pomáha prekonať moja úžasná rodina a priatelia, ktorí pri mne stoja nech sa deje čokoľvek. Počas mojej choroby pre mňa urobili veľmi veľa (a stále robia) a ja im za to nikdy neprestanem byť vďačná. Veľmi mi pomohla i moja viera v Boha. Ale mojím najväčším hnacím motorom ostáva moja, teraz už 19-mesačná, dcéra Terezka. Už len kvôli nej som to musela zvládnuť.

Fotografia pochádza zo súkromného archívu hlavnej hrdinky príbehu a je použitá s jej súhlasom.