Sabínka ochorela na leukémiu na jar 2020. V čase, keď sa podelila o svoj príbeh, akurát ubehlo dvesto dní od transplantácie krvotvorných buniek. Ako prebieha jej zotavovanie a ako sa to vlastne celé začalo? Prečítajte si Sabínkin príbeh.
Po transplantácii
Od transplantácie krvotvorných buniek uplynulo približne 200 dní. Transplanovali mi bunky od môjho mladšieho brata v auguste 2020. Doteraz sa na tom bavíme, pretože ťažko by ste hľadali povahovo odlišnejších súrodencov ako sme my :-).
Momentálne sa cítim veľmi dobre. Lekári na Klinike hematológie a transfuziológie na Antolskej ma „opravili“ v rôznych oblastiach. Po transplantácii som spočiatku nemala žiadne zdravotné komplikácie, rýchlo som sa zotavovala. Problémy sa začali pri vysadzovaní imunosupresívnych liekov, kedy sa môj darcovský štep rozhodol napadnúť kožu a pečeň. Vďaka včasnému zásahu lekárov sa situácia dostáva pod kontrolu. Žiadne iné problémy nemám, aj tento problém (pečeň) bol odhalený na obligátnej kontrole krvného obrazu.
Únava, modriny a teploty
To, že sa niečo deje som začala pociťovať približne v marci 2020 (diagnostikovali ma deň po mojich 24. narodeninách – v máji 2020). Točila sa mi hlava, často ma bolela, robili sa mi veľké modriny aj bez väčšieho zásahu, postupne sa mi pridalo silné šumenie v ušiach. Zhoršil sa mi zrak, neuveriteľne som sa zadýchavala, neustále som počula tlkot vlastného srdca v ušiach, čo bolo veľmi nepríjemné najmä v noci. Chvíľu pred určením diagnózy, som mávala nočné teploty bez objektívnej príčiny, Všetko som to však pripisovala únave a vyčerpaniu, pretože som sa starala o moju 8-mesačnú dcéru. Až keď som sa jedného dňa zobudila a nemohla som sa k nej postaviť, pretože som ju nevidela (mala som krvné hemorágie na sietnici oka), išla som do laboratória na odber krvi. Ten odhalil hrozné výsledky, mala som hemoglobín 42 (normálna hladina hemoglobínu je 130. pozn. editorky). Bývame v menšom meste a všetci sa na mňa chodili pozerať ako na atrakciu. Od tej chvíle som sa už z nemocnice nepohla.
Liečba a komplikácie
V našom meste ma nadopovali krvou a o dva dni ma previezli sanitkou do Bratislavy do nemocnice na Antolskú.
Spočiatku sa počítalo s verziou, že absolvujem chemoterapiu a po cca 3 týždňoch pôjdem domov. Všetko prebiehalo bez komplikácií a jediné, čo sa trápilo bolo to, že mi vypadajú moje dlhé pestované vlasy. Asi tri dni po prvej dávke chemoterapie som sa zobudila s bolesťou brucha. Lekári zistili, že následkom prasknutia cysty krvácam do brucha a musia ma akútne operovať. Prvú operáciu som vďaka dôkladnej hematologickej príprave zvládla. Aké však bolo prekvapenie, keď sa o tri dni objavilo krvácanie v bruchu znova. Tentokrát to nebola len jednoduchá operácia, lekári totiž zistili, že mi z neznámych príčin praskla pečeň. Ale aj toto bravúrne zvládli. Keďže som však mala po chemoterapii nízke hodnoty krviniek, lekári sa obávali ako sa mi tá obrovská rana so 47 stehami zahojí. Začala sa veľká akcia zháňania darcov bielych krviniek – granulocytov. Oproti darovaniu krvi sú kritériá výberu vhodnosti darcov prísnejšie. Celú túto akciu mal na starosti môj úžasný manžel spolu s našimi otcami a švagrom. Neskôr sa lekári zhodli, že práve táto náročná udalosť mi zachránila život. Po tridsiatichšiestich dňoch som išla konečne domov a videla som svoju dcéru, ktorá za ten čas neuveriteľne vyrástla. Absolvovala som druhú chemoterapiu a potom transplantáciu. Momentálne som v ambulantnej starostlivosti na hematológii na Antolskej, kde sú úplne skvelí lekári.
Hnací motor
Celé toto náročné obdobie mi pomohla a pomáha prekonať moja úžasná rodina a priatelia, ktorí pri mne stoja nech sa deje čokoľvek. Počas mojej choroby pre mňa urobili veľmi veľa (a stále robia) a ja im za to nikdy neprestanem byť vďačná. Veľmi mi pomohla i moja viera v Boha. Ale mojím najväčším hnacím motorom ostáva moja, teraz už 19-mesačná, dcéra Terezka. Už len kvôli nej som to musela zvládnuť.
Fotografia pochádza zo súkromného archívu hlavnej hrdinky príbehu a je použitá s jej súhlasom.
