Transplantácia krvotvorných buniek Alenke priniesla druhého brata. Najväčšou oporou pre ňu bola rodina. Ako sa začal jej boj s chorobou a prečo jej priniesol šťastie Deň colníkov? Prečítajte si jej príbeh.
Začalo to ako obyčajná chrípka
Prvé čo ma napadne dnes, keď si spomeniem na to ako mi lekári povedali, že mám akútnu leukémiu, tak som skríkla „čože“. Nechcela som tomu veriť. To slovo bolo pre mňa ako nočná mora.
Choroba ma zastihla, keď som mala 44 rokov. Bolo to začiatkom apríla v roku 2015. Začalo to ako obyčajná chrípka. Obvodný lekár ma liečil antibiotikami asi dva týždne. Teploty stále neprechádzali a začalo ma bolieť hrdlo. Môj stav sa nezlepšoval, bolo mi veľmi zle a tak som sa šla na pohotovosť na bratislavské Kramáre.
Diagnóza a problém s krvinkami
Tam mi zobrali krv, a zistili, že mám enormný nárast bielych krviniek, až 260 000. (norma je od 4000 do 10 00). Takže žiadne infekčné ochorenie, ale problém s krvinkami. Previezli ma na oddelenie hematológie a transfúziológie na Antolskú. Tu začala sa moja liečba. Ako prvé mi lekári museli znížiť počet bielych krviniek. Ešte nik nevedel presnú diagnózu. Vtedy ma napadlo, že však dobre, nič vážne to snáď nie je. Vyčistia mi krv a pôjdem domov za týždeň, a potom konečne do práce. Ale keď na izbu doniesli veľký separačný pristroj, nebolo mi dvakrát do smiechu. Museli mi zaviesť kaval ( CVK – centrálny venózny katéter pozn. editorky), aby mi zlá krv odchádzala a vyčistená krv sa vracala naspäť do tela. Čistenie krvi prebiehalo dva dni, hodnota bielych krviniek mi klesla. Potom mi lekári odobrali vzorku kostnej drene z panvovej kosti, aby mohli určiť presnú diagnózu. To bola ďalšia novinka pre mňa. Teraz už viem, že je to veľmi nepríjemný a bolestivý zákrok. Hneď ako prišiel výsledok, mi lekár oznámil moju diagnózu, akútna myeloblastová leukémia. Toto bol pre mňa šok. Prvá moja otázka bola:
A to odkiaľ mám, to nie je možné. Prečo ja? To mi vypadajú vlasy?
Liečba zničila všetko nezdravé aj zdravé
Liečba začala hneď silnou chemoterapiou, ktorá trvala sedem dní. Zničila v organizme nezdravé ale aj zdravé bunky. Takže imunitu som mala nulovú. Toto bolo asi pre mňa najťažšie obdobie. Začali mi padať vlasy, hrdlo ma veľmi bolelo, samé pľuzgiere. Nemohla som nič jesť, museli mi podávať tri týždne umelú výživu. Od bolesti som dostávala morfium. Infúzie mi tiekli od rána do večera. Najväčšou oporou mi v tom čase bol môj manžel, ktorý za mnou často chodil a stál pri mne.Vtedy som bola na tom psychicky veľmi zle. S nikým som sa nechcela som rozprávať iba s mojimi najbližšími. Prišla za mnou aj psychologička, ktorá pomáhala pacientom na oddelení v tejto ťažkej chvíli, ale nechcela som ju počúvať. Po troch týždňoch pobytu v nemocnici som si uvedomila, že by nebolo zlé si ju vypočuť, a spravila dom dobre . Asi po dvoch týždňoch po prvej chemoterapii sa mi začali pomalinky vytvárať biele a červené krvinky. Stav sa mi začal zlepšovať. Po piatich týždňoch ma pustili domov z nemocnice, vtedy som mala hodnoty krvi na veľmi dobrej úrovni.
Hľadanie darcu
Začali mi hľadať darcu kostnej drene. Toto bola moja jediná šanca na život. V prvom rade boli oslovení moji traja súrodenci, ale žiaden z nich nebol vhodný. Aj moja dcéra Zuzka mi chcela pomôcť, a darovať kostnú dreň. Ani ona nebola vhodnou darkyňou. Dala sa zaregistrovať medzi darcov kostnej drene v SR, aby by mohla pomôcť niekomu inému, kto to bude potrebovať. Tak sa začalo s hľadaním darcu na medzinárodnej úrovni, prostredníctvom registra darcov kostnej drene. Medzitým som chodila raz za mesiac na 6 dní ležať do nemocnice na Antolskú na udržiavaciu chemoterapiu, aby som mohla podstúpiť transplantáciu kostnej drene.
Čas čakania
Tento čas čakania, kým sa našiel darca , bol veľmi ťažký. Nevedela som čo ma čaká a či sa niekto nájde. Bolo to obdobie kedy človeka napadnú rôzne veci. Nakoniec trvalo štyri mesiace, kým sa darca našiel. Bol z Nemecka. Termín transplantácie – veľký deň „D“ sa blížil. Bol stanovený na 21.9.2015. Keď mi povedali tento dátum, tak som ostala zaskočená, to vážne? To je znamenie, určite. Budem v jeden deň mať dva sviatky, lebo v tento deň sa v SR oslavuje Deň colníkov. A ja pracujem ako colníčka. Tak som si povedala, že toto musí dopadnúť dobre.
Transplantácia na deň colníkov
Začala príprava na transplantáciu kostnej drene. Opäť silná desaťdňová chemoterapia, ktorá mala zase zničiť všetko v tele, aby sa ujali nove bunky od darcu. Transplantácia kostnej drene začala 21.9.2015 vo večerných hodinách a trvala jedenásť hodín. Potom som bola dva týždne zavretá na izbe v nemocnici v sterilnom prostredí. Nik za mnou nemohol prísť, iba sestričky a lekári v sterilnom oblečení. Manžel s dcérou ma vôbec nemohli objať. Keď prišli za mnou, videli a rozprávali sme sa iba cez sieťku v okne. Toto bolo hrozné na psychiku. Po transplantácii som mala problémy s trávením, ale povedala som si, že už to musím vydržať. Tak po štyroch týždňoch od transplantácie ma pustili z nemocnice s dobrými výsledkami. Imunita bola ešte oslabená, ale bola som rada , že už môžem ísť domov za svojimi najbližšími.
Sto dní
Dôležitých bolo najbližších sto dní, kedy som si musela dávať veľký pozor na to čo jem as nikým som sa nemohla stretávať. Mala som stále tráviace problémy, musela som brať kortikoidy, schudla som 25 kíl. V tomto čase mi veľmi pomáhal manžel, ktorý mi bol veľkou oporou. Bol so mnou celý čas doma a so všetkým mi pomáhal. Môj stav sa postupne zlepšovalo a po roku a pol som sa mohla vrátiť do práce.
Päť a pol roka po transplantácii
Ubehlo už päť a pol roka od transplantácie a som v poriadku. Verím, že to tak aj bude ďalej.
Môj život po chorobe sa veľmi nezmenil. Život si užívam, lebo človek nikdy nevie kedy, kde a čo na neho čaká. Teraz však viacej chodím s manželom do prírody, na turistiku a bicyklovanie. Veľmi rada pečiem, začala som sa venovať kváskovaniu, mám malého vnúčika, takže o zábavu mám postarané.
Druhý starší brat
Táto choroba mi priniesla veľmi veľa priateľov, s ktorými som sa zoznámila cez náš Slovenský klub pacientov po transplantácii krvotvorných buniek. A hlavne mi priniesla ďalšieho súrodenca Franka (darcu). Ja ho volám „môj druhý starší bráško“, ktorý mi vlastne zachránil život, a bez ktorého by som tu už nebola. Stále sme v kontakte.
Veľké, ale naozaj veľké ďakujem patrí tiež všetkým doktorom a sestričkám na oddelení hematológie a transfuziológie na Antolskej v Bratislave, za liečebnú starostlivosť, ktorú mi v tom ťažkom čase poskytli.
Fotografia pochádza zo súkromného archívu hlavnej hrdinky príbehu a je použitá s jej súhlasom.
